Prejav podpredsedu Narodnej Rady Slovenskej Republiky JUDr. Pavla Hrusovskeho pri prilezitosti odhalenia Pamatnych tabul v novozamockej synagoge

Vazeni clenovia zidovskej nabozenskej obce v Novych Zamkoch, vazeni spoluobcania,

pred vyse polstorocim boli oslobodene koncentracne tabory. Cely svet akoby na chvilu stichol, ked zacali rozpravat ti, ktori boli vazneni, tyrani a vrazdeni na tych strasnych miestach. Boli to ludia z celej Europy - muzi, zeny aj deti. Nie vsetci boli Zidia - ale vsetci Zidia boli obetami. Tato genocida zidovskeho naroda dostala nazov Holokaust, Soa. Dnes odhalujeme pamatne dosky tych, ktori boli 12. a 15. juna 1944 odvleceni do vyhladzovacieho tabora Osviencim-Birkenau. Co sa dialo po ich prichode ? Toto je svedectvo zeny, ktora prezila Osviencim : „Matky kuseli opustit svoje dcery, pretoze ich brali do tabora, zatialco matky a deti isli do plynovych komor. Vsetci tito ludia nevedeli nic o osude, ktory ich ocakaval. Boli klen zmateni, pretoze ich odtrhli od seba, ale nevedeli, ze idu v ustrety smrti. „ To boli slova ociteho svedka. Existuju stovky este otrasnejsich svedectiev. Ako sa nieco take mohlo stat ? Ako mozeme zabranit tomu, aby sa nieco take udesne ako Holokaust este niekedy opakovalo ?
Jednu odpoved ponukol Elie Wiesel, ked pri preberani Nobelovej ceny povedal : „ Niekedy sme prilis bezmocni na to, aby sme zabranili nespravodlivosti, ale nikdy sa nesmieme vzdat protestu. „ Ludia aj cele narody sa casto pohybuju na hrane medzi aktivitou a lahostajnostou medzi dobrom a zlom. Vsetko zalezi od toho, kto a ktorym smerom urobi ten prvy krok. Tieto dosky su nasou pamatou. Mena vyryte do kamena nam neustale pripominaju nasu vlastnu slabost a sklon k lahostajnosti. Pamat je vsak aj nasou jedinou nadejou. Kym si budeme pamatat aspon jedno meno nevinnej obete, budeme si pamatat vsetky transporty, koncentracne tabory, Holocaust aj gulagy. Spomienka na ne, prenasana z jednej generacia na druhu, nam dava nadej, ze hrozy, ktore zazili stamiliony nevinnych ludi, sa uz nikdy nebudu opakovat.