Nepovažujem svoju prácu za hotovú, a určite nie bez chýb. Napriek tomu chcem vyjadriť presvedčenie, že teória toku priestoru by mohla byť užitočná na ceste fyziky k teórii všetkého. Je to však beh na dlhú cestu presvedčiť vedecké autority a preukázať perspektívu teórie zvonku. Okrem toho, dostávam sa do veku, kedy ma vnútro časopriestorového kvanta láka viac ako jeho zovňajšok. Preto by som sa chcel zmieniť ešte o niekoľkých zaujímavých veciach, ktoré vyplývajú, alebo, by mohli vyplynúť z teórie toku priestoru.
Pozadie Teórie Toku Priestoru
Teória toku priestoru vychádza z prezumpcie vesmíru vyplneného jeho primárnou hmotou, oscilujúcou. a vytvárajúcou tak časopriestorovú štruktúru, pozostávajúcu sa z obrovského množstva časopriestorových buniek (alebo vlnových balíkov). Táto časopriestorová štruktúra a z nej vzniknuté hmotné častice sú základné entity, ktorých existencia musela predchádzať nasledujúci vývoj vesmíru. Určujúcou zložkou týchto počiatočných entít je samozrejme primárna hmota. o ktorej vlastnostiach a správaní môžeme len špekulovať. Je však zrejmé, že sa jedná o entitu, ktorá vyplňuje vnútro časoprostorového kvanta. Už sme pochopili z kvantovej fyziky, že vnútro časopriestorového kvanta sa chová nelokálne, čo znamená, že aj primárna hmota sa chová nelokálne, a teda nie je štruktúrovaná. Tak možno vidieť, že základnou substanciou vesmíru musí byť kvantum primárnej hmoty (QPM, z anglického Quantum of Primary Matter). Oscilácie vo vnútri QPM vytvárajú hustejšie a redšie miesta (bunky), ako vlny v mori. Hustota, rozmer a frekvencia buniek vytvára našu časopriestorovú štruktúru a teda náš známy vesmír. Takže možno povedať, že neexistuje nič iné, ako primárna hmota, alebo "nomenon", ako je nádherne vysvetlené v "Ashtavakra Gita". Pôvod hmotných častic musí súvisieť so zdrojom oscilácií v QPM, pretože hmotnosť v teórii toku priestoru je definovaná ako veľmi hustá časopriestorová štruktúra, ktorá na začiatku vývoja vesmíru by mohla byť vytvorená iba ostrou zmenou oscilácie. V následujúcej evolúcii by vytváranie hmotných častíc byť mohlo byť urýchlené kolíziami a gravitačnými poliami. Podmienkou pre existenciu stabilnej hmotnej častice samozrejme musí byť udržiavanie konštantného toku priestoru, tečúceho z našej časopriestorovej štruktúry do iného, paralelného kontinua, alebo iného vesmíru.
Lorentzova transformácia
Vo svojej práci som sa doposiaľ nevyjadril k Špeciálnej a Všeobecnej Teórii Relativity. Najmä preto, lebo k nim ako aj ku kvantovej mechanike mám veľký rešpekt. Ony sú a dlho ešte budú základom vedeckého a technického rozvoja, ale aj filozofického bádania. Ale sú aj predmetom vedeckých diskuzií a sporov. Základné vzťahy Einsteinovej Špeciálnej relativity sú odvodené zo 4 Lorentzových transformačných rovníc medzi vzťažnou sústavou S a vzťažnou sústavou S', pohybujúcou sa vzhľadom na sústavu S rýchlosťou v (t.j. medzi dvoma inerciálnymi sústavami):
x' = k(x - vt)
k... konštanta
x... vzdialenosť v sústave S
x'... vzdialenosť v sústave S'
t... čas v sústave S
y' = y
z' = z
x = k(x' + vt')
t'... čas v sústave "S'"
Vidíme, že v rovnici č. 4 je rýchlosť v' nahradená rýchlosťou v. To vyplýva z tzv. 1. postulátu špeciálnej teórie relativity: "Všetky fyzikálne zákony možno vyjadriť rovnicami, ktoré majú rovnaký tvar vo všetkých vzťažných sústavách pohybujúcích se navzájom konštantnou rychlosťou." Tento postulát je však nesprávny. Ak to ešte nie je celkom zrejmé v tomto štádiu riešenia, po vypracovaní všeobecnej teórie relativity to bolo priamo pred očami: sústava S' sa v dôsledku jej pohybu vzhľadom na sústavu S nachádza v zmenenom časopriestore. Preto rýchlosť sústavy S vzhľadom na sústavu S' nemusí byť v' = -v. To závisí od toho, v akom pomere sa zmenia jednotky dlžky a času. Z rovnakého dôvodu by v rovnici č. 4 mala byť použitá konštanta k' namiesto k, lebo je evidentné, že k' sa nerovná k.
Ak by sa aplikovali tieto zmeny, Lorentzova transformácia by vyzerala celkom odlišne. Treba však podotknúť, že aby bolo možné takéto zmeny urobiť, bolo by treba ísť hlbšie do časopriestoru. O to som sa pokúsil v tejto práci. To sa nedá urobiť iba pomocou samotnej matematiky.
Rýchlosť svetla
Moja práca začala s prezumpciou konštantnej vlastnej rýchlosti svetla (meranej v mieste pohybu svetla). Až neskôr som dospel k poznatku, že postulát konštantnej rýchlosti platí iba pre rýchlosť svetla vyjadrenú v jednotkách dlžky daného miesta (t. j. danej časopriestorovej hustoty) a v jednotkách času vzťažnej sústavy (napr. na povrchu Zeme), t. j. v tak zvanej sústave Zct.
Experiment Michelson Morley
Tento experiment bol vykonaný na základe nesprávnych teoretických predpokladov:
V skutočnosti éter, alebo časopriestorová štruktúra, na povrchu Zeme, neprúdi v smere pohybu Zeme okolo Slnka, ale v smere kolmom na povrch Zeme.
Rýchlosť svetla, meraná v sústave Zct, je daná hustotou priestoru v danom mieste a prakticky nezáleží na pohybu sústavy vôči časopriestoru (éteru).
Paradoxy objavené kvantovou fyzikou
Existuje niekoľko paradoxov objavených kvantovou fyzikou ktorých spoločnou podstatou je okamžitá interakcia medzi vzdialenými hmotnými časticami ako napríklad tzv EPR paradox (Einstein-Podolski-Rosen). Existencia zmieneného kvanta primárnej hmoty ponúka spôsob ako vysvetliť tieto paradoxy, pretože vnútro QPM sa chová nelokálne a umožňuje tak okamžitú interakciu.
Fyzikálne polia
Všetky fyzikálne polia možno vysvetliť tokom časopriestorovej štruktúry do náboja, v dôsledku zrýchlenia toku priestoru , alebo tokom časopriestorovej štruktúry von z náboja, v dôsledku spomalenia (záporného zrýchlenia) toku priestoru.
Kozmológia
Náš pohľad na pôvod, štruktúru a časopriestorové vzťahy vo vesmíre sa bude líšiť, z hľadiska teórie toku priestoru, v porovnaní so súčasne rešpektovanými teóriami. Červený posun meraný na žiarení prichádzajúcom z galaxií môže byť vysvetlený postupným znižovaním priestorovej (t.j. aj časopriestorovej) hustoty, a následne zvýšením rýchlosti svetla a znížením jeho frekvencie. Ak je to tak, k zníženiu hustoty priestoru dochádza s vývojom vesmíru od jeho začiatku. V prípade, že by evolúcia mala byť realizovaná v súlade s teóriu veľkého tresku, táto teória by musela byť upravená tak, aby rešpektovla skutočnosť, že aj časopriestorová štruktúra expanduje, čiže, že sa evolúcia uskutočňuje v postupne sa spomaľujúcom toku času (hustota času sa s expanziou priestoru znižuje pomalším tempom ako hustota priestoru). Tento jav je v súlade s teóriou vesmírnej inflácie, vysvetľúcou extrémne rýchlu expanziu raného vesmíru, a s pozorovaniami veľmi vzdialených supernov Hubbleovým Space Telescopom (HST ), potvrdzujúcimi zrýchlené rozpínanie vesmíru.
Je veľmi pravdepodobné, že to, čo nazývame primárnou hmotu vo vnútri časopriestorových buniek, aj keď vo veľmi zriedenej forme, sa chová gravitačne. To by znamenalo, že vesmír je plný takej hmoty, a že dlho hľadaná temná hmota je skrytá vo vnútri časopriestorovej štruktúry.
Z rovníc odvodených v popise orbitálneho pohybu možno dôjsť k záveru, že každá časopriestorová bunka obsahuje energiu, ktorej zdrojom môže byť pohyb primárnej hmoty v jej vnútri. To znamená, že vesmír (kvantum QPM) je plný takej energie, a že aj dlho hľadaná temná energia je skrytá vo vnútri časopriestorovej štruktúry.
Z rovnice (238) možno vyrátať, že faktor relativity "p" sa stáva záporným, a teda aj gravitačné zrýchlenie záporným, na obalovej ploche takej časti priestoru, ktorá obsahuje hmotnosť väčšiu ako ca 1,151x1038 kg. Z toho dôvodu možno usudzovať, že väčšie hmotné objekty (oblasti) vo vesmíre sa od seba vzďaľujú následkom relativistického chovania sa toku časopriestoru, a nie ako dôsledok rozpínania sa vesmíru.
Kozmické objekty
Rozloženie hmoty vnútri gravitačných objektov (ako planéty a hviezdy), je podľa teórie toku priestoru určené vlastnou hustotou hmoty materiálu kozmického objektu, rozložením priestorovej hustoty a gravitáciou (samozrejme aj inými fyzikálnymi parametrami, ako je tlak, teplota a mechanické vlastnosti, ktoré nemusia byť brané do úvahy pre jednoduchú úvahu). Termín vlastná hustota hmoty znamená hustotu meranú príslušným zariadením nachádzajúcom sa v mieste, kde sa nachádza meraný materiál. Avšak skutočná hustota hmoty, ako je videná zo zvolenej referenčnej sústavy (ako napr. zo sústavy odpovedajúcej hustote priestoru na zemskom povrchu) je ovplyvnená rozložením hustoty priestoru, a naopak. Toto je veľmi dôležitý objav teórie toku priestoru, ktorý významne rozširuje alternatívy, ako možno vytvárať kozmické objekty. Skutočné rozloženie hmotnosti, vyplývajúce z príslušných diferenciálnych rovníc, môže byť veľmi komplikované, závisiace aj od rozloženia vlastnej hustoty hmoty (v prípade, že objekt sa skladá z niekoľkých materiálov). V jednoduchých prípadoch, pre objekty s konštantnou vlastnou hustotou hmoty nižšou, rovnakou, alebo väčšou ako 5496,5 kg/m3, hmotnosť pod príslušným polomerom je priamo úmerná mocnine polomeru s mocniteľom menším ako 3, rovným 3, alebo väčším ako 3. Tak, pri objektoch,
-cca. ako hviezdy, zložených z hmoty s nízkou vlastnou hustotou, sa hmotnosť nachádzajúca sa v blízkosti stredu gravitácie stáva veľmi hustou vzhľadom k referenčnej sústave na povrchu objektu.
-ako neutrónové hviezdy, sa najviac hmoty sa nachádza v blízkosti povrchu objektu, a jeho vnútro môže byť prázdne.
Gravitačné zrýchlenie vo vnútri gravitačného objektu je priamo úmerné ((2k / 3) -1) mocnine polomeru, kde k =
5,4381*10-4θ (θ je vlastná hustota hmoty (kg/m3)). Tak možno odvodiť, že: Vo vnútri vrstvy s hmotou o vlastnej hustote nižšej, rovnej alebo vyššej ako 2748,2 kg/m3 gravitačné zrýchlenie rastie, zostáva konštantné alebo sa znižuje s klesajúcou polomerom. Vo vnútri vrstvy s hmotou o vlastnej hustote = 5496,5 kg/m3 gravitačné zrýchlenie je priamo úmerné polomeru. Uvedené výsledky vedú k záveru, že
(v zmienenom jednoduchom prípade) akýkoľvek objekt, definovaný celkovou hmotnosťou a vonkajším priemerom, môže byť vytvorený z hmoty o akejkoľvek vlastnej hustote, a,
pre zabezpečenie existencie života, ako ho poznáme, planéty by mali byť zložené z hmotnosti o priemernej hustote hmoty, ako ju vidíme z povrchu objektu, približne 5496 kg/m3, a o vlastnej hustote hmoty na ich povrchu približne 2748 kg/m3. Priemerná hustota hmoty 5496 kg/m3 vytvára hustotu priestoru = 1 na povrchu planéty, a vlastná hustota hmoty vonkajšej vrstvy 2748 kg/m3 zaisťuje relatívne stabilné podmienky pre život na povrchu planéty. Poznámka 1: Zdá sa, že sa zdravotné problémy kozmonautov mohli byť spôsobené nielen slabým gravitačným poľom alebo nízkou intenzitou magnetického poľa, ale rovnako aj nižšou hustotou priestoru (napríklad na Mesiaci), lebo možno predpokladať, že hustota priestoru má vplyv na ľudské telo. Poznámka 2: Na planéte Mars, ak aplikujeme jej základné parametre:
M = 6,4219*1023 kg ....hmotnosť planéty,
R0 = 3,397*106 m ....polomer povrchu planéty ,
rx = 3,0327*106 m .... polomer pri ktorom by bola hustota priestoru = 1, ak by bola celá hmotnosť planéty pod ním,
je hustota priestoru = 0,892, teda o 10,8% nižšia ako na povrchu Zeme. To má za následok, že rýchlosť svetla na povrchu Marsu je o 5,88% vyššia ako na povrch Zeme. Táto
okolnosť môže byť veľmi závažná pri pobyte ľudskej posádky na Marse,ale najmä pri pristávaní, pretože môže ovplyvniť činnosť meracích prístrojov, od ktorých závisí presnosť
pristávania a život posádky. Poznámka 3: V tejto práci sa predpokladá, že meracie prístroje "dýchajú" s časopriestorom, t.j. že ich časti zodpovedné za meranie vzdialenosti a času sa prispôsobujú
hustote priestoru v akej sa nachádzajú. Toto tvrdenie však nemusí byť pravdivé pre všetky meracie metódy. S touto okolnosťou však treba rátať (niekedy aj urgentne) pri plánovaní
výskumu, alebo iného využitia kozmických objektov.
Neduálnosť
Teória toku priestoru hovorí, že niet ničoho, okrem primárnej hmoty. Všetko ostatné, čo existuje, vzniká z nej v dôsledku jej oscilácií (tvoriac tak časopriestorovú štruktúru), v dôsledku zahusťovania a zrieďovania časopriestorovej štruktúry a v dôsledku zrýchleného toku časopriestorovej štruktúry. Hľadiac z nášho časo-priestorového sveta do hĺbky priestoru, mohli by sme vidieť časopriestorové bunky rôznej časopriestorovej hustoty. Hľadiac hlbšie, mohli by sme vidieť oceán primárnej hmoty oscilujúci do obrovského množstva hustých a riedkých škvrn. Pokračujúc hlbšie, stali by sme sa primárnou hmotou a nevideli by sme žiadne husté, ani riedke miesta, len pokojný oceán. Všetok pohyb tu zaniká, my nerobíme nič, len SME.
Filozofia Neduálnosi hovorí, že vo vesmíre existuje len jeden Duch, a že všetko živé alebo neživé je neoddeliteľnou a nedeliteľnou súčasťou tohto Ducha. Védy (Sväté písma hinduizmu) sú najstarším zdrojom tejto filozofie. Veľmi výstižne je tento princíp vysvetlený v krátkom pojednaní, pod názvom Ashtavakra Gita.
Aby som povedal pravdu, s touto filozófiou som sa zoznámil prv ako som začal písať teóriu toku priestoru. Avšak pochopil som až pred dokončením práce, čo skutočne Neduálnosť znamená, a že idea teórie toku priestoru zodpovedá filozófii "Advaita Vedanta".
Teologická súvislosť
Čas, v Teórii Toku Priestoru, je definovaný ako postupnosť momentov zahustenia (alebo zriedenia) časopriestorových buniek. Z nášho vesmíru, napríklad z nášho miesta (sústavy) na povrchu Zeme si môžeme predstaviť zmienene kvantum QPM, oscilujúce s frekvenciou blížiacou sa nule, v súlade s teóriou toku priestoru a v dôsledku jeho obrovskej veľkosti (Táto frekvencia môže byť meraná prístrojom umiestnenom v našej časopriestorovej štruktúre. V skutočnosti však QPM je vo veľmi vysokom energetickom stave v dôsledku pohybu primárnej hmoty, a naša definícia času tu vnútri zlyhá, pretože primárna hmota nie je kvantovaná). Teda, ak by Boh býval v časopriestorovej štruktúre tvorenej z mnohých QPM (z mnohých svetov), bol by naozaj takmer večný, ako je písané v 2Pe 3:8 : "Ale, nech však neuniká vašej pozornosti jedna skutočnosť, milovaní, že jeden deň je u Jehovu ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň". Podľa východného theizmu, Boh je prítomný všade.Božská všadeprítomnosť je tak jedným z božských atribútov, aj keď v západnom theizme všadeprítomnosť priťahovala menej filozofickej pozornosti ako všemohúcnosť, vševedúcnosť, alebo večnosť. Koncepcia Teórie Toku Priestoru, založená na predpoklade existencie kvanta primárnej hmoty QPM, s jeho nelokálnym chovaním, ponúka mužnosť byť všade v rovnakom čase. Pravdupovediac, tento neuveriteľný fenomén si vieme
predstaviť z vonkajšku kvanta QPM, pretože si vieme predstaviť hmotný objekt ako rozpustený v QPM, ale ťažko sa stotožňujeme s takouto predstavou hľadiac z vnútra QPM. Ale to je Božia záležitosť. Po tisíc rokov filozofi a mudrci, a v posledných dekádach mnohí vedci, dospeli k poznaniu, že existuje iba jedna substancia a preto my sme jej časťou. Táto substancia môže byť nazývaná Vedomie, Duch, Advaita, Brahman, Tao, Nirvána, Boh, alebo aj Primárna hmota. Je konštantná, večná, nemenná, a je esenciou všetkej existencie. Zo spoločného theistického aj vedeckého hľadiska táto entita môže byť nazývaná Pozorovateľ (alebo kresťanský Boh Otec). Je to jediná entita, ktorá sa môže prejavovať takými atribútami ako všemohúcnosť, vševedúcnosť, všadeprítomnosť a večnosť, aj keď z filozofického hľadiska by jej mal prislúchať iba atribút vyplývajúci z mena "Som ktorý Som" (Exodus 3:14), lebo tento atribút obsahuje všetko.
Košice, 17.November 2012
Košice, 9.December 2016 (Poznámky 2 a 3)
Moji vážení čitatelia, vezmite prosím do úvahy, že táto práca, všeobecne povedané,
ukazuje, že časopriestorové kontinuum nie je ani homogénne, ani izotropné,
čo súvisí najmä s pomerom časopriestorových hustôt dvoch porovnávaných časopriestorových kontinuí.
To znamená, že fyzikálne zákony, fyzikálne objekty, či vlastnosti, známe v našom časopriestore,
sú v inom časopriestore modifikované v súlade s jeho hustotou časopriestoru,
a pri nulovej hustote (vo vnútri kvanta QPM) sú teda zrejme transformované do jednoty,
s obrovským potenciálom stať sa čímkoľvek, s akoukoľvek vlastnosťou.
Z tohto dôvodu, primárna substancia v univerze (kvantum QPM),
o ktorej tu hovoríme v teologickom zmysle, môže naozaj obsahovať celú existenciu
vrátane všetkých jej vlastností (hmotných aj nehmotných), a dokonca sa môže prejavovať aj ako živá, tvorivá, inšpiratívna, plná lásky
a schopnosti byť sama sebou v každom okamžiku (lebo ona existuje vo večnom okamžiku).
V tomto zmysle by bolo možné predpokladať, že následujúce citácie z Véd, Koránu a Biblie hovoria o tej istej veci,
nazývanej vedomie, duch, Brahman, Tao, Nirvana, Boh, alebo aj primárna substancia.
Medituj o sebe ako o nehybnom vedomí, zbavenom akéhokoľvek dualizmu, vzdávajúc sa mylnej predstavy že si len odvodené vedomie, alebo niečo vonkajšie, či vnútorné.
(Aštavakra Gita 1.13)
V srdci všetkých vecí, nech sú z čohokoľvek vo vesmíre, prebýva Pán.
(Iša Upanišada)
ÓM. Toto večné slovo je všetko: čo bolo, čo je, čo bude, a čo iné je ešte vo večnosti. Všetko je ÓM.
(Upanišady)
Kamkoľvek sa obrátiš, je tvár Božia.
(Korán)
A keď Veľký Ra-Ma-Cha sa ožiaril
Veľkým Svetlom Radosti,
Veľký prúd Inglie
(Prvopočiatočného Živého Svetla)
z Neho vytryskol.
(Árijsko Slovienské Védy,
Kniha Svetla)
Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.
Ono bolo na počiatku u Boha. Ním vzniklo všetko;
a bez neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje.
(Ján 1)
Ako päťročný chlapec som vedel, že to najúžasnejšie čo na svete stretávam, je hviezdna obloha nado mnou a vedomie vo mne (viem, že to vedeli skoro všetci, napr. aj Kant a Jung). Verím, že tí, ktorí to vedia dnes, pôjdu ešte ďalej. Najmä preto, lebo pochopenie skutočnosti, že tie hviezdy sa súčasne nachádzajú v kozmickom priestore aj vo vedomí každého z nás, môže významnou mierou prispieť k vývojovému kroku ľudstva. Avšak len ak si dokážeme uvedomiť každý sám seba ako univerzálne vedomie. Toto poznanie je priamy návod, ako správne odpovedať na dve otázky: "Kto si, človeče?" a "Čo robiť" :
Už vieme,že entita, ktorá tvorí podstatu existencie, je v našom časopriestore neviditeľná a nemerateľná (ale vnímateľná), a vyplňuje celé univerzum, ako aj každú hmotnú časticu v ňom. Každý z nás môže dospieť k vnímaniu tejto entity, ak sám v sebe hľadá to čo je najjemnejšie, a možno najprázdnejšie. Jednoduchšie povedané, ide o vnímanie prejavov života v našom vnútri (a najmä v nervových centrách), lebo v nich alebo za nimi možno vnímať to "nič", ktoré v podstate obsahuje celú existenciu. Už pri prvom záblesku svetla počas meditácie pocítite radosť a nadšenie, a tí čo nesú svoj kríž aj veľkú úľavu (moje jarmo je sladké a moje bremeno je ľahké - slová Ježiša Krista). Pochopenie tejto skutočnosti, t. j. trvalé stotožnenie sa s ňou vo vedomí má prostredníctvom emócie (vytváranej nepodmienenou láskou) významný pozitívny vplyv nielen na človeka ale aj na život sám (diaľkový vplyv vedomia na stav hmotnej častice už bol preukázaný). Je jedno ako tú dominantnú entitu kto nazve, či boh, duch, brahman, tao, vedomie, alebo primárna substancia. Ona je našim stvoriteľom. Ona nám svojim neviditeľným svetlom ukazuje smer k evolučnému kroku, a možno aj k Božiemu kráľovstvu.
Význam pojmu nepodmienečná láska spočíva najmä v jeho logickom obsahu, ale v tejto dobe aj v pocite nadšenia,
vytrhnutia, pokory, úžasu a nelokálnosti, vznikajúceho u človeka pochopením vzťahu medzi vedomím a kvantovou fyzikou.
To môže viesť k stavu, ktorý vyspelé duchovné autority nazývajú osvietením.
Treba však vedieť, že zmienená rada pravdepodobne neumožní všetkým ani naštartovať vnímanie duchovnej podstaty, pretože vedomie mnohých je uväznené v pocitoch alebo v mysli. Vždy treba vedieť kto si uvedomuje život. Venuj potrebný čas tomu, aby si si bol plne vedomý svojej aktuálne prežívanej skúsenosti a plne prijal všetky myšlienky, emócie, pocity, všetko, čo je práve prítomné vo tvojom vnútri aj okolo teba, bez toho, aby si sa s čímkoľvek stotožňoval. Ako bolo vyššie uvedené v tejto kapitole, univerzálne vedomie je zrejme spojené s priestorom, dokonca ho vytvára. Treba preto vedieť svoje vedomie spájať s priestorom univerza (ide o priestor kvanta QPM, ktorý sa teda chová nelokálne, t.j. všetko čo je v ňom obsiahnuté je v podstate všadeprítomné, a existuje v prítomnosti). Kvatita takého stotožnenia súvisí s vyspelosťou v duchovnej oblasti. Avšak po krátkom tréningu predstavy rozsiahleho priestoru sa dá dosiahnuť začiatočnícky pokrok.
V skutočnosti uvedené rady pre kultiváciu vedomia (evolučného pokroku) vlastne vedú k transformácii ľudského vedomia z minulosti do prítomnosti ("Buďte bdelí" - slová Ježiša Krista), lebo už sme pochopili, že podstata existencie jestvuje v trvalej prítomnosti. Ak teda hľadíme do svojho vnútra, objavíme množstvo myšlienok, pocitov, ako aj emočných a iných poranení, z minulosti, ktoré pred nami vytvárajú bariéru. Za touto bariérou, ktorú iba pozorujme, sa nachádza to, čo hľadáme, Boh, Entita tvoriaca podstatu existencie, či Trvalá prítomnosť. Človek aspoň mierne pokročilý v duchovnej sfére je schopný túto entitu vnímať, čo ho postupne privedie k zakotveniu vedomia do prítomnosti. Tí, ktorí nedisponujú takýmto vnímaním dosiahnu cieľ vierou a odovzdaním sa mu. Ale to sme urobili iba prvý krok, ktorý nám priniesol inšpiráciu, a tá sa premení na pozitívnu emóciu. Tú možno nazvať "nepodmienenou láskou". To, čo je na druhej strane má charakter vysoko-energetického, t.j. aj vysoko-frekvenčného poľa, a náhle otvorenie bariéry by následne mohlo poškodiť naše molekulárne, či bunkové štruktúry. Preto opäť: bariéru iba pozorujme. Samotný tento proces vedie k postupnému zvyšovaniu frekvencie nášho vedomia a pravdepodobne k modifikácii uvedených telesných štruktúr. On existuje!!! Tento cieľ sme hľadali dlhé stáročia a tisícročia. A ďalej? Naše očakávanie by mohlo vyplývať zo slov Ježiša Krista "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha" (Ž 24).
(Prosím, uvedomme si, že: Čistota srdca spočíva v inšpiratívnom, kreatívnom, úžasnom a aj dôvernom vzťahu s Univerzom (Jednotou, Bohom). Čisté srdce je výsledkom cesty dozrievania, cez očisťovanie a zriekanie sa takého spôsobu života, ktorý vedie k utrpeniu).
Prosím, komunikujme neustále s univerzom, takto: Tebe, prameň všetkého, ďakujem, že ma napĺňaš svojim svetlom.
Je pravdepodobné, že ty, človek takto pochopíš, že si nehmotnou entitou, ktorej domovom je pole energie prejavujúce sa neľútostnou prenikavosťou, prinášajúce radosť, lásku, inšpiráciu, tvorivosť, duchovnosť, optimizmus, pokoj, intuíciu, božské schopnosti a najmä priehľadnú prítomnosť obrovskej životnej sily. A keď si sa dostal tak ďaleko, naskytne sa ti možnosť zbaviť sa ega (transformovať ho) a postúpiť vyššie, do jednoty. IEOUA!
Áno, kto sa dostal tak ďaleko, musí pokračovať. Nie je to však ľahké. Český mystik Květoslav Minařík upozorňuje,že najťažšie
na tom je prinútiť sa k úplnéme odosobneniu a nesebeckosti, pri zachovaní akcieschopnosti. Často to trvá aj celý život.
Veľkou výhodou je však obdarený ten, kto vo všetkom samého sebe poznávajúc, raduje sa celou bytosťou.
