Uvaha posledneho updatu

       Zajtra je skola. Co asi povie?... Tymito slovami som pred rokom zacinal jednu uvahu. Aj tentokrat sa mi zajtra zacina skola. Ale ona nepovie nic. Neozvala sa uz sest tyzdnov.
       Naposledy som pisal, ze sme spolu telefonovali a dohodli sa na stretnuti. O tyzden neskor mi poslala SMSku, ze mi zavola, ked bude mat cas. Odvtedy sa neozvala. Pred dvoma dnami tomu bolo sest tyzdnov. Hej, este stale to pocitam.
       Myslim, ze som este nehovoril o tom, ake zaujimave veci moze cloveku vyvadzat podvedomie... napriklad som zistil, ze v hlave mi zvycajne zacne zniet melodia presne podla mojej momentalnej nalady a rozpolozenia. Prave teraz to je Missing od Everything But The Girl ("...and I miss you, like the deserts miss the rain..."). Ked som Katke niesol par cokolad, tak som si spieval: "sweets for my sweet, sugar for my honey..."... A ked som mal proste genialnu naladu potom, co sme boli spolu vonku, tak som si spieval: "Didn't know I was looking for love till I found you...". Chyba mi. Nechapem, ako moze tak pokojne zahodit vsetko, co sme spolu mali... ako moze tak pokojne zahodit mna. Asi je jednoduchsie opustit priatela, ked si clovek najde niekoho, koho lubi... vzdy to bolo na nej... teraz sa rozhodla... a ja to akceptujem. Aj tak, co by som narobil?... Snazim sa pretriedit si city... V kazdom pripade ju este stale lubim... na ziadne ine dievca sa nepozeram tak, ako na nu... aj ked sa uz zacinam rozhliadat. Snazim sa spoznat s par dievcatami, zistit, ci by som mal u nich sancu. Ked som isiel domov potom, co som jedno dievca odprevadil, isiel som okolo Katkinho domu. Asi som si chcel len pripomenut spomienky. Mozno nostalgia. Rozmyslal som, ake by to bolo, keby som ju akurat stretol. A zrazu tak priblizne 30 metrov predo mnou sa objavilo dievca, ktore vyzeralo dost velmi ako ona. A psa, ktora vyzerala presne ako jej psa. A chalan. Okamzite som sa zvrtol napravo a zdaleka ich obisiel tak, aby sme sa nestretli a ak sa da, tak ani aby ma nevidela. Nechcel som ju stretnut. Este stale neviem preco. Nechcel som sa s nou rozpravat za takych podmienok, proste iba pocas nahodneho stretnutia na ulici... chcel som, aby mi zavolala... alebo aby mi nezavolala. Aby som vedel, ci sa chce so mnou este bavit. Ci jej este na mne nejako zalezi. Alebo ci nie. Nechcel som ju "donutit" bavit sa so mnou... a nemohol som okolo nej prejst a povedat iba "Ahoj.". Co by si pomyslela? Nenavidi ma? Navidim ju... A asi by mi tazko padlo rozpravat sa s nou zoci-voci, pripadne byt zoznameny s jej novou laskou... prilis by to bolelo. Tak som radsej zutekal. Ak sa chce rozpravat, moze mi zavolat. Je to na nej. A dovtedy budem hladat niekoho, koho by som mohol lubit.

       Myslim, ze vsetci sme sledovali udalosti, ktore sa odohrali 11. septembra. Kazdy z nas si na ne, a na to, co nasledovalo, mohol utvorit vlastny nazor. Ja osobne nesuhlasim s mnohymi vecami, ktore som pocul alebo videl. Posnazim sa ukazat vam svoj nazor.

       Takmer vsetky krajiny vyjadrili svoju sustrast s obetami atentatov v New Yorku a Washingtone. Tolko nevinnych ludi bolo zabitych. Je to tragedia, aka nema paru. V zaberoch zo vsetkych krajin vidime sucitiacich ludi, placucich nad zbytocnymi obetami, nad stratou, ktoru utrpeli USA. Videl som jeden thread na forume (mysilm, ze to bola ArsTechnica), kde ludia postovali fotografie z celeho sveta, na ktorych boli ludia placuci, modliaci sa, alebo proste zufali z teroristickych utokov. Super. Kde vsetci boli, ked sa Salvadorom prehnal hurikan alebo ked Nikaraguou otriaslo zemetrasenie? Pocet obeti bol v porovnani so Spojenymi statmi aspon desatnasobny. Vela ludi stratilo svoje domovy. A nikoho to netrapi, vsetci na nich zabudli, lebo ich nevidime kazdy den v spravach, lebo krajiny, z ktorych pochadzaju, nemaju ziaden vplyv, nie su dolezite, tak, ako ani zivoty ich obyvatelov. Ale ked sa zrazu nieco stane v Spojenych statoch, tak vsetci hrozne sucitia a ponukaju pomoc. Preco su zivoty Americanov (tymto myslim obcanov USA) cennejsie nez zivoty inych? A co sa to zrazu deje s velkymi spolocnostami, ktore sa predhanaju vo financnej pomoci obetiam? Zatial sa nazbieralo 50 milionov dolarov, pokial viem. To viete, je to perfektny reklamny tah. My, velke spolocnosti, vas chapeme a zdielame vasu bolest a sme tak stedre, ze nase tazko zarobene peniaze dame vam, obetiam utokov. Kolko vydali na obete zo Salvadoru alebo Nikaraguy? V Amerike (tymto myslim USA) su vsetky obete bud mrtve alebo su na tom relativne dobre. Ti, ktori prezili, maju kde byvat a zostala im aj vacsina ich majetku, na rozdiel od obeti prirodnych katastrof, ktore stratili svoje domovy a dufaju v medzinarodnu pomoc, kedze ich krajiny su chudobne a nemozu si dostatocne pomoct same. Avsak peniaze plynu Americanom. Koncert desiatok hviezd, len na pomoc obetiam z New Yorku a Washingtonu. Takmer to tak vyzera, ze vsetci pomahaju, lebo pomahaju ostatni. Pomahaju, lebo sa to od nich caka. Co by to boli za netvorov, keby nepomohli, ked tolko ludi zomrelo v takej obrovskej tragedii? Myslim, ze su ini ludia, ktori by pomoc potrebovali viac. Kolko penazi bolo vyzbieranych na pomoc civilistom v Cecensku? Trpia, boli vyhnani zo svojich domovov kvoli vojne, ktora sa zacala len preto, lebo lokalna a federalna vlada sa nevedeli na niecom dohodnut. Vsetka pomoc, v akejkovek forme (jedlo, krvne zasoby, peniaze...) ide do Ameriky. Spojene staty su najbohatsou krajinou na svete. Nepotrebuju medzinarodnu pomoc...

2. Arogancia. ...a ani ju neprijimaju. Slovensko tiez ponuklo pomoc vo forme timu psov specialne vycvicenych na vyhladavanie ludi v ruinach zrutenych budov, ci uz po zemetraseni alebo po teroristickom utoku. Tento tim pomahal napriklad v Turecku, po nicivom zemetraseni pred par rokmi. USA ale nasu pomoc odmietli. Vsak to zvladnu sami. Odmietnu pomoc, ktora by mohla zachranit zivoty len preto, lebo su prilis hrdi. Hej, hrdost. Myslim, ze to bol Secretary of State Colin Powell, kto povedal: "We are not a people to walk around frightened. Americans don't walk around frightened. (Nie sme lud, ktori by sa bal. Americania sa neboja.)". To znie, ako keby boli Americania nejak lepsi, nez zvysok sveta, ktory sa bat moze. Ale Americania nie. Oni su najlepsi a oni sa neboja. Lebo oni su Americania, a to znamena, ze su dokonali, a vsetko, co robia, je tiez dokonale. Takze Americania si vystacia sami. Chyba. Zrazu potrebuju pomoc celeho sveta v boji proti terorizmu. Je to globalna vojna, nikto nemoze zostat neutralny. "Bud ste s nami alebo ste s teroristami." Hej? Odkedy? Preco nic neurobili pocas utokov v Izraeli, co je ich spojenec, ak smiem podotknut. Poslali sefa CIA, ale ten nic nedosiahol. A co teroristicke utoky inde? Ani znamky po nejakej americkej intervencii. Ale ked sa zrazu nieco stane na americkej pode, tak je to uplne ina zalezitost. Zrazu sa to tyka vsetkych a vsetci sa musia zapojit do tohto "novehu typu vojny".

3. Hlupost. Musim sa priznat, ze nemam rad Busha. Ale vypocul som si, co povedal o tychto utokoch. Povedal, ze to boli utoky proti americkemu sposobu zivota a ze demokracia je ohrozena. Co su to za blbosti? Utok proti americkemu sposobu zivota? To mi pripada, ako keby Osama Bin Ladin sedel za stolom, podopieral si hlavu a rozmyslal: "Dobre, takze americky sposob zivota. Kazde rano vstanu, daju si hrianku s niecim, idu do prace, pocas obednajsej prestavky sa najedia v McDonalde, vratia sa do prace, skoncia, vecer sa vratia sa domov k rodinam, stravia s nimi nejaky cas a idu spat. Hmm, takze mojim hlavnym cielom je toto zmenit. Nechcem, aby na ranajky jedli hrianky, nech jedia rozky. Takze, ako to urobim...? Aaa, uz viem! Vrazim dve lietadla do WTC a jedno do Pentagonu. Tymto urcite zmenim ich sposob zivota.". Mhm. Demokracia v ohrozeni. Snad si Bush naozaj nemysli, ze Bin Ladin sa snazil zvrhnut americku vladu a nastolit nejaky fasisticky alebo daky iny totalitny rezim tym, ze dve lietadla poslal narazit do WTC a Pentagonu? Akoze, co su to za blbosti? Bin Ladin chcel USA ponizit, ponizit najvacsi symbol toho, proti comu bojuje, a to tym, ze znici symboly jeho moci. Ciastocne mu to vyslo a ciastocne nie. USA nepolozil na kolena, ale su zranene. Takze by som bol rad, keby mi nekto Bushove slova vysvetlil. Okrem toho, videli ste Busha na mieste padu WTC, ked sa rozpraval so zachranarmi a pomocnikmi? To, ked povedal: "I hear you... the rest of the world hears you. And the ones responsible for this will hear from us soon. (Pocujem vas... cely svet vas pocuje. A ti, ktori su za toto zodpovedni, budu od nas tiez coskoro pocut.)" a potom, ked ti ludia zacali skandovat: "U-S-A! U-S-A!" Prve, na co som pomyslel, bolo 'nacisticki fanatici'. Nechcem povedat, ze by boli nacistami, ale pripomenulo mi to reakciu nacistov na Hitlera. Hned, ako nieco povedal, zacali nadsene skandovat, ako keby boli sialeni. A tu - na co boli ti ludia hrdi? Na to, ze nedovolili zahranicnym zachranarskym timom pomoct im pokusit sa zachranit zivoty? Alebo zeby na to, ze sa hlava ich krajiny chysta zacat vojnu, ktora bude pravdepodobne stat zivoty mnohych civilistov, cim vlastne dosiahne to, co teroristi chceli od zaciatku? Nechapem ich.

       Je mi z toho zle. Najma z toho pokrytectva. Momentalne civilisti, ktori utekaju z Afganistanu potrebuju pomoc ovela viac, nez Americania. Co myslite, zmenil by sa ich nazor na Ameriku, ktora, ako im bolo hovorene, je ich najvacsim nepriatelom, keby im prisla na pomoc a ukazala im za Taliban ich utlaca a USA sa len snazia pomoct? A dalsia vec, na ktoru upozornil jeden slovensky novinar - Taliban povedal, ze vyda Bin Ladina, ked im Amerika doda dokazy, ze za utokmi stoji on. Tak preco neziadaju jeho vydanie na zaklade predoslych utokov, ktore (pokial viem) zosnoval, ako napriklad bombove utoky na americke velvyslanectva alebo na bojovu lod USS Cole?
       Na zaver by som rad povedal, ze nenenavidim Ameriku ani Americanov. Len sa mi nepacia niektore ich oficialne nazore a postoje a sposob, akym ich prezentuju.

       Sobota. A vonku padaju krupy. 23. marca 2002, 16:10. Zasa jedna z tych sobot, ktoru chcem na nieco zmysluplne vyuzit, az kym nezistim, ze uz je vlastne nedela. Niet co robit. Na domace ulohy sa viem koncentrovat iba pod tlakom, na poslednu chvilu. Ak by som si ich mal robit den predtym, nez musim, tak to proste nedokazem. Nedokazem nad nimi rozmyslat, nedokazem sa na ne sustredit. Proste nemam ten pocit, ktory ma k tomu zvycajne zenie. Stale je tam nieco, co hovori: "Dnes to nie je take podstatne.". A tak to vzdy zostava na zajtra. A tak nie je co robit. Counterstrike by som si aj zahral, ale ten mi nejde (ze "cannot create multicast IP port"... v com je chyba?), najnovsie som skusal Aliens vs. Predator 2 ale to zas seka... a to na najmensich detailoch na 640*480*16... a to mam Athlon 750 s Matrox Marvel G400... viem, nie je to zostava na hry, ale predsa... vsak to uz Duke Nukem 3D mi na K6 233 bezal desatkrat lepsie. A tak nic nehram. Tak som zacal pozerat telku. V nadeji, ze tam nieco zaujimave bude. Koniec VIP, a potom Dawson's Creek. Ach, moj Dawson's Creek. Kolko mi toho dal, kolkokrat pomohol, kolkokrat mi ukazal moznu cestu, ktorou som sa mohol vybrat, kolko nahladov, nad ktorymi som mohol rozmyslat. Kolko situacii z mojho vlastneho zivota v nom bolo rozoberanych, nie vzdy s nejakym riesenim, ale vzdy s nejakym novym uhlom pohladu na vec, ktory ma pohol dalej v mojom vlastnom zivote. Asi to znie uboho, hladat riesenia svojich problemov v nejakom priblblom americkom seriale, ale ono to nie je az taky priblbly serial. Videl som Beverly Hills 90210, teda, aspon kusok, co som vydrzal pri tom stravit. To bolo neznesitelne. Pripadalo mi to absolutne nerealisticke. Vsetko take umelo nafuknute a hrozne hrane, take jednodimenzionalne... no, neviem ako to lepsie vyjadrit. Proste Aaron Spelling. Dawson's Creek sa mi zda ovela uveritelnejsi. Herci hraju svoje role, ale tie aspon nie su obmedzene na par charakterovych crt, su o dost hlbsie, vyvijaju sa s dejom, vekom postav a udalostami, ktore ich stretavaju. Uznavam, su tam veci, ktorych pravdepodobnost stania sa je dost mala a boli tam dane troska nasilu, ale da sa tomu uverit, ze by sa to mohlo stat. V samom Dawson's Creeku bolo povedane, ze dielo nie je dobre len preto, lebo sa s nim clovek dokaze identifikovat. Preto ani nehovorim, ze to je nejaky dokonaly serial. Hovorim len, ze je to dost dokonaly serial pre mna, a verim, ze by bol aj pre mnohych ostatnych, keby len trosku odhodili predsudky, a skusili by si ho pozriet. Mozno by aj oni nasli nejake paralely, mozno by aj im v niecom pomohol. V kazdom pripade by som sa chcel podakovat tvorcom za ich pracu, za napady, za scenare, za hudobny doprovod, ktory tak dokonale podfarbuje sceny prave, ked treba. Suhlasim s nazorom mojej byvalej ucitelky estetiky, ze hudbou sa daju emocie vyjadrit najlepsie. Podla mna to funguje aj opacne, hudbou sa da na city tiez velmi dobre posobit. Preto je taky dolezity spravny vyber hudby, ktora nie je dobra len v tom, ze je to ta spravna na vyjadrenie toho, co hlavni predstavitelia prave citia, ale aj v tom, ze je aktualna, vdaka comu sa clovek tym postavam citi znova o kusok blizsie, lebo ziju v rovnakom case ako on, len na inom mieste. To sprostredkuvava taky dokonaly pocit autenticity... Nemozem inac, nez tvorcom blahozelat a podakovat. Mal by som im poslat mail. A takisto dakujem aj hercom, ktori perfektne stvarnuju svoje postavy. Iste, nie su dokonali, a obcas to vyzera tak, ze kazdy ma jeden typicky vyraz tvare, taky jeden special move, ktory ma len on a ktory je tak charakteristicky pre jeho osobu - Dawson, ten ma taky ten prekvapeny a zraneny vyraz, tie otvorene usta a oci plne ocakavania, sklamania a predzvesti bliziaceho sa smutku a zranenia, Joey - ten jej usmev, bud taky ten hanblivy, so sklopenymi ocami, bud iba s jednym kutikom ust alebo s oboma, alebo ten ziarivy usmev ked je relativne naozaj stastna, a potom este ten vyraz s trosku privretymi vieckami, spopod ktorych sa pozera s takym opovrhnutim... Pacey, ten tichy vyraz zatatych zubov, ked je nahnevany a zaroven zniceny a radsej by mu nikto nemal stupit do cesty. Andy - ked nevie pochopit, preco ostatni nevedia nieco pochopit, tak tak prevrati ocami a trosku ako keby si dupla, ako keby poskakovala... Jack, s tym jeho vyrazom typu: "nejako to musi ist dalej", a nakoniec Jen, ktorej herecky vykon si cenim najviac, ktora vie tak presvedcivo hrat nepochopene dievca... ked tak trochu akoby v neveriacom uzase pootvori usta, neveriaco jemne pokruti hlavou a oci jej zvlhnu, ten naval zufalosti, smutku a odporu k ludom, ktori maju voci nej predsudky, ktori neveria, ze sa naozaj dokaze zmenit z mestskeho prechlastaneho a spiaceho so vsetkymi dievcata na dievca trochu zrelsie. Isteze, Joey je krajsia, ;-), ale Jen myslim hra lepsie. To je asi na dnes dost o Dawson's Creeku, na ktory uz asi viete, aky mam nazor. Len este jednu vec - stve ma, ze na Pro7, kde to teraz vysielaju (predtym na Sat.1), vysielali najprv prvu seriu, potom ju opakovali a nadviazali druhou, potom zasa prve dve a potom tretiu a potom hadajte, co ma caka pred stvrtou? Presne, prve tri, z ktorych myslim tretiu prave vysielaju. Z toho potom nastava hrozny casovy sklz, a ked som bol v rovnakom veku ako postavy v seriale na zaciatku, tak teraz su postavy odo mna o dva roky mladsie a davaju epizody z roku 99... Nech uz je tu stvrta seria.
       Dobre. Vzdy, ked sa takto rozohnim o Dawson's Creeku, tak to je zvycajne z nejakeho dovodu. A to zvycajne z toho, ze som ho pozeral ;-). Reprizy som nezvykol pozeravat (hoci prvu seriu Aktov X som videl asi patkrat), ale teraz nebolo nic lepsie v telke, a este k tomu to prislo celkom vhod. Zasa hladam riesenie nejakej situacie, nejaky napad alebo nahlad na vec, ktory by ma posunul dalej, ktory by mi vysvetlil, co sa prave stalo. Asi padnu otazky typu preco odpovede hladam v nejakom seriale, ked sa mozem opytat kamaratov alebo dospelych (teda, dospelejsich nez som ja). Odpoved je jednoducha. Kamarati pomoct nevedia a dospelych sa okrem rodicov nemam koho pytat. A s rodicmi sa o takychto veciach nerad bavim. A tak zostava iba Dawson's Creek, alebo aspon jeho reprizy, ktory mi uz predtym velakrat pomohol. A ak nepomoze, tak aspon nejako zabijem sobotu ;-). Takze, co noveho v mojom zivote (ak to dakoho trapi).
       Ani uz neviem, co je posledneho na mojej stranke online. Offline tu mam taku uvahu What will she say 2, takze na tu nadviazem. Kati sa ozvala po presne osmich tyzdnoch nulovej diety. Nebolo to pre mna lahke byt jej zasa kamaratom, ale stalo sa, a ako inac, znova som sa zalubil. A znova som na nulovej diete, od 9. decembra, takze tomu onedlho budu 4 mesiace. Blahozelam, rekord. Povedala, ze ma nelubi a nikdy nebude. Pomaly tomu zacinam verit. Stale neviem pochopit, ako moze vediet, ze sa nikdy nic nevyvinie, ze sa jej city nikdy nezmenia. No nic, momentalne ma to nejak moc netrapi, momentalne je minulostou. Posledne, co som jej chcel odkazat, som napisal na Silvestra, pisal som od 20:20 do 2:00 s dvadsatminutovym prerusenim o polnoci. Vzniklo z toho take stvorstranove vyznanie, ktore som jej ale este nedal. Neviem, ci jej ho dam, kedy a ci sa ozve, hoci pred narodkami by sa mohla ozvat, kedze ked sa lucila, tak som jej zazelal stastne a vesele a vsetko najlepsie k narodeninam (ktore ma na Silvestra), na co mi ona povedala, ze aj mne, tak som sa jej opytal, ze ci to ma trvat do aprila (ked mam narodky) a ona ze myslela iba tu stastne a vesele cast. Povodne som tipoval, ze sa ozve tak v polovici januara. No, asi nie. Vsak aj naco. Povedala, ze stretavanim sa so mnou mi dava nadej, ktoru mi ale nechce davat, kedze tam ziadna nadej nie je. Takze to bude take zaujimave, ked zavola. Povedal som jej, ze nemozno mi ju nelubit (Sladkovic: Marina). Ked sa znova zacneme stretavat, tak sa do nej znova zalubim. Takze by sme sa nemali stretavat. Takze nema zmysel mi zavolat. Ale mam taky pocit, ze sa predsa len po case ozve a ja sa bojim, ze neodolam a zase sa zacneme stretavat. Neviem, ci budem mat silu povedat jej, ze ak mi nechce davat tu nadej, ze by sme sa stretavat nemali. Neviem, ci to dokazem. Uvidime. Tak dobre sme si rozumeli, tolko sme sa spolu nasmiali... aky je to uzasny pocit, ked clovek vidi, ako mu dievca, ktore lubi, doveruje, ake veci mu hovori, lebo vie, ze ich neprezradi, ake veci robi, lebo vie, ze sa nepozrie. Clovek sa dostane tak daleko, ale ani o krok dalej. Tejto veci nepochopim. Ked si chalan s babou rozumie, tak sa s nou zblizuje, a ak si rozumie aj nadalej, na urovni hlbsich uvah, rozhovorov, tak mu je to dievca este blizsie, a ak nie je nic podstatne, co by mu branilo sa do nej zalubit, tak sa zalubi. (Aspon chalan mojej povahy.) Avsak dievca kazdeho chalana vidi automaticky ako kamarata, z ktoreho sa za ziadnu cenu nemoze stat nic viac, nezavisle od toho ako velmi sa chalan snazi, pokym nepreskoci nejaka "iskra". Tomu nepochopim. Co za iskru baby potrebuju, ktoru my nepotrebujeme? Ked si dvaja ludia tak dobre rozumeju, tak co im brani pokracovat dalej? Ale to uz vztahujem na ine dievca, na Katku2. Katka2, ktoru pre rovnakost mena s Katkou budem nazyvat Katka2, je new to the club, je to dievca, s ktorym som sa zacal spoznavat az po tom, co som nastupil na vysku (september 01), a zistil som, ze si s nou tiez velmi dobre rozumiem, ze mame podobny druh humoru a ze je dost inteligentna. Ku Katke2 sa tiez vyvinuli city, sice nie take silne ako sa dokazali vybudovat ku Kati, ale predsa, hranica bola prekrocena, a ja som bol odmietnuty. A spat sa da ist len velmi tazko, ako sme to raz aj s Katkou2 rozoberali. Ono je to ako keby bol clovek na Testfahrt s nejakym novym Ferrari alebo Porsche, s ktorym sa da jazdit 250 a je to proste uzasny pocit, clovek je nadseny a chcel by to Porsche mat a jazdit s nim tak stale. No, a predajca mu po Testfahrt povie, ze si to auto moze sice nechat, a to uplne zadarmo, ale musi jazdit len 40. Ale that defeats the whole purpose. Naco je niekomu take dokonale auto, ked s nim nemoze robit to, na co bolo urcene, a co sa s nim tak dobre robi? Takisto je to aj s vratenim sa ku kamaratstvu, ked sa uz z nejakej strany vyvinulo nieco viac. Ked sa nejake city vyvinu, tak uz nie je mozne nejako dokazat, aby zmizli, aby sa "odcinili", lebo ked vznikli, tak z nejakeho dovodu. No a ten dovod bol asi ten, ze ten druhy clovek bol dostatocne dobry na to, aby si tie city zasluzil. To znamena, ze tie city, aj keby ochabli, tak sa znova zobudia, ked sa budem s tym clovekom stretavat, lebo ta pricina tych citov, ten clovek sam, sa nezmenil. Musel by sa velmi zmenit, alebo by som sa musel dozvediet o nom nieco velmi zle, aby mi to dalo dovod tie city necitit. Proste nemozno sa vratit spat ku kamaratstvu s niekym, koho clovek spoznal natolko, a zistil, ze je tak fajn, ze sa do neho zalubil. Toto od nas baby nemozu cakat. Ked na nejakej babe nie je nic, co by mi prilis vadilo, tak sa zalubim. Ale baba nie, baba potrebuje nedefinovatelne nieco, tu iskru, ktora sa neda popisat, ale ktora tam musi byt. Koho trapi, ze chalan sa snazi jak debil, pol roka, tristvrte roka, tri roky, robi vsetko pre tu babu, pomaha jej, kde sa da, snazi sa, aby bola stastna... baba sa zoznami s chalanom, ktoreho v podstate vobec nepozna, ale ma tu blbu iskru, a zrazu hop, baba je cela hin und weg, ze aky je ten chalan super a stale o nom musi rozmyslat a nadchynat sa nim, a tomu chalanovi, co by pre tu babu vsetko urobil, o tom druhom, novom, o tom, co nic neurobil, tom, co sa o jej priazen nijako, ale vobec nijako nezasluzil, este aj hovori. Ale preco by nam to ta baba nehovorila, vsak sme dobri kamarati, ze? Boze, baby, preco? Preco si nemozete vybrat chalana, ktory vas uprimne lubi, ale radsej sa obzerate po niekom, koho vobec nepoznate? A naco vam treba tu iskru? Naco?!? Tomu nepochopim. Aku to ma biologicku alebo evolucnu vyhodu? To si just musite vybrat nejakeho random partnera s iskrou namiesto toho, co vas lubi? Preco?!? Aky to ma zmysel?!? Ach. Asi za to nemozete, ale aj tak. V poslednom case som sa stretol so styrmi pripadmi (mimo mojho) toho isteho - chalan a baba si dokonale rozumeju, chalan sa zalubi, baba nie. Preco? Co vam brani pokracovat v zblizovani sa? Preco sa baby pri priatelstve zastavia a potrebuju nejaky dobry dovod, aby isli dalej, na rozdiel od chalanov, ktori potrebuju nejaky dobry dovod na to, aby sa pri priatelstve zastavili? Je to cele nejak blbo zariadene. Mozno mi to niekedy bude davat vyznam, ale teraz tomu nepochopim. Vysvetlite mi to niekto. (Apart from vysvetlenia typu: "So und nicht anders ist die Ordnung der Dinge.".) No co narobim. Tak som teda stratil Katku, ked 9. decembra prerusila kontakt, stratil som aj Katku2, ktora bola tak fajn, ze sa k nej vyvinuli nejake tie city, ktore neboli opatovane, a moje moznosti boli bud obmedzeny kontakt alebo ziaden kontakt. Tak radsej s tym Ferrari nejazdit vobec, nez sediet v nom, citit tie otacky motora, ale moct si ich uzit iba na jednotke alebo dvojke. To nie je nanic. Ale aj tak rozhodla ona, a kontakt nie je prakticky nijaky. Mozno raz za dva tyzdne, ked ideme s nasou brutalnou a krutou anarchistickou a skinhedackou partou do cajovne. Ale bavit sa o obtiaznosti zapoctovych pisomiek, to fakt nie je o nicom. Skoda. Ale este by som chcel vediet dve veci: 1. Ako sa baba moze vobec spytat, ze ako sa do nej chalan mohol zalubit, ked vedel, ze nie je "volna"? Co to azda od toho zalezi, ci je volna alebo nie? Co sa azda od toho vyvijaju chalanove city - ze ci je volna, a nie od toho, ze aku ma povahu? Co si to preboha ta baba mysli?!? Dufam, ze to tak nie je u vsetkych bab. A 2., preco baby, ked urobia nieco zle, sa pytaju, ze ci sa na ne hnevame? Ako sa vobec da na babu hnevat? Neviem, ci som ojedinely pripad, ale myslim, ze som sa este na babu nehneval. Mozem byt sklamany, zniceny, smutny, mozno podrazdeny alebo znechuteny, ale hnevat sa...? To nie. Na babu sa proste neda hnevat.
       Tak, a som bez kontaktu s akoukolvek babou. Neuveritelne, ako som sa zmenil. Byvavali casy, ked mi stacilo byt poobede doma, pozerat telku a robit na pocitaci. A potom, neviem presne, co sa stalo, ci to bolo kvoli rozhovorom o babach s jednym mojim kamosom, alebo ci to bolo kvoli Katke, ale zrazu som sa stal takym zoon politikon, tak som si zvykol stretavat sa a byt s niekym, ze teraz sa to uz neda vydrzat byt nejaky den-dva sam, bez kontaktu s nejakym kamaratom. Clovek by stale chcel byt s niekym, s niekym sa rozpravat, travit cas. Najlepsie s nejakym dievcatom, s ktorym si rozumie. Ale teraz uz take nie je. Tak sa treba obzerat po nejakej inej vhodnej samicke na parenie (co je moj materialisticko-biologicky terminus technicus pre dievca, s ktorym by som si vedel predstavit trvalejsi vztah). Uz som spoznal dve, Katku a Katku2, ale bol som odmietnuty. Ale aspon uz viem, ze existuje zivot aj po Katke. Len ho najst. Takze ak sa najde nejake dievca, ktore by chcelo spoznat chalana, ktory je otvoreny, uprimny, verny a mily (tym v podstate myslim seba), nech sa mi ozve. :-) Majte sa.